Balla - V mene otca
Magicky a snovo zlomení ľudia. Prechádzajú sa a polihujú vo svojich zlomených životoch. A neustále pútajú pozornosť čitateľa.
"Chcel som mať deti.Či nie?
Možno som sa v tomto odlišoval od rovesníkov. Dospievali sme a postupne odchádzali z našej štvrte, ale nie priďaleko, vtedy sa nedalo priďaleko odchádzať. Vyleteli sme z rodného hniezda, no pristáli sme hneď na vedľajšom konári. Aj na ten krátky let bola potrebná vážna zámienka: manželstvo. Väčšina z nás sa zaujímala skôr o futbal, stolárstvo, klampiarstvo, nervózny Barnabáš sníval o tom, že bude automechanikom, ale je pravda, že sme chceli aj súložiť, hoci prirodzené následky súlože nám nevoňali. Alebo len mne? Mal som pocit, že rodičia svojou starostlivosťou a láskou - ak sa na niečo také zmôžu - po celý život len zmierňujú utrpenie, ktoré deťom spôsobili tým, že ich priviedli na svet. Moji kamaráti hádam aj túžili po zachovaní svojich rodov, nechcem to spochybňovať. Čo to boli za rody? Robotnícko - roľnícke klany alkoholikov a tĺkov. V hre tu neboli žiadni králi, ani holubičí národ. Ľudia v tomto meste nemali nič spoločné so žiadnym národom. Národy sa rozpustili v cezhraničných kopuláciách a hranice sa rozpúšťali vo vojnách i po vojnách, prekresľovali ich stále noví vagabundi, ktorí svoje čiary ťahali zlomyseľne alebo naslepo, mávali zástavami a vybľakovali vlastenecké piesne. Robili to presne ako ich predkovia a predkovia ich predkov: zo zvyku."
Presné a provokujúce ako zlý sen. Tak by sa mohli pomenovať tie krátke, najprv akoby nesúvisiace útržky textov v novej próze Ballu, ktorú pred pár dňami vydal K.K. Bagala.
Kniha sa volá V mene otca.
Vieme, kde sme, už od prvej stránky, tušíme to z vôní, ktoré nás vedú textom, z tej beznádeje polospiaceho vidieckeho sveta. Magický, nasprostastý svet nás celkom vtiahne do seba.
Kulisy nie sú dôležité. Sme ponorení v presnej, snovej tekutine, ako v horúčke.
Keď Balla napíše o vzťahu syna k otcovi, ktorý pomaly umiera na cukrovku, jednu strohú vetu "Moja mama ho potom už mala úplne v moci.", vieme presne, kde sme.
A keď sa realita zmení na fantazmagóriu, vieme to dvojnásobne.
Sme tu, u nás, doba a dôverne známe nalomené osudy už na nás mávajú krivými ručičkami žijúcich kostlivcov, ktorými sme v skutočnosti my sami, a ktosi od susedov nám kradmou rukou siahol do zaprášeného sna:
Je to pravdivý sen a to je to podstatné, Balla nič neskrýva. Môžete sa trpko smiať, alebo len ticho vyvaľovať oči.
" Pod terasou pri schodisku vyrástla valeriána lekárska. Mačky sa o ňu blažene treli a dosahovali extázu. Synovia po jej požití rýchlo zaspávali a menej im búšilo srdce. Valeriána chlapcom pomáhala zvládať napätie, ktoré u nás vládlo. Matka im vývar zo zázračnej rastliny servírovala večer namiesto čaju. Starší nereptal, bol už zlomený. Mladší si nič nevšimol. Po večeri zvyčajne na pár minút vybehli do lesíka za záhradou, tam sa malátne, akoby vo sne liepali na stromy, padali z nich, zasa liezli hore, no nehulákali, na to boli predsa len príliš plachí, ubití atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov. Ich mama bola ubitá naozaj a ja som sa tak aspoň tváril. Nechcel som nikoho dráždiť veselosťou. Tá sa ma zmocňovala, keď som si spomenul na kolegyne v práci. Cítil som sa mladý. Nič z tej mojej radosti a mladosti som však doma nedával najavo. Pri televízore som poležiačky rozmýšľal o veciach medzi otcami, matkami a deťmi."
Balla - hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy - je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a...
Naša cena: 7,20 € [20% zľava]
02.09.2011 | Lucia Piussi |
0