Dlhý rozhovor s ... Kamilom Zbružom (ENERGY: Anarchia alebo experiment?)
Rozhovor s Kamilom Zbružom o jeho knihách. Najmä o tej aktuálnej, ktorá má názov ENERGY - http://kloaka.membrana.sk/2011/08/kamil-zbruz-energy/.
Prv než sa začnem pýtať na tvoju aktuálnu knihu ENERGY, rád by som sa vrátil v čase do roku 1993, kedy ti vo vydavateľstve LCA vyšiel debut nazvaný Spitý imidž. Ako dnes vnímaš svoju debutovú knihu? Na prvom mieste bola zábava. Písanie ma bavilo, ale veľmi rýchlo som pochopil, že zo mňa nikdy nebude klasický autor smerujúci do čítaniek, k zobraným spisom a spoločenskej vážnosti. Tak som na to išiel opačným spôsobom, parodovaním vznešenej hry na literatúru. Veľa som vtedy čítal (hlavne Rimbauda a Brautigana) a robil som ironické ponášky na rôzne literárne žánre, ale ešte viac som si vymýšľal. Tak začala vznikať neprehľadná masa veľmi rôznorodých textov, ktoré nemali literárne kvality, preto som sa ich ani nesnažil uverejňovať. Ale bolo v nich čosi iskrivé a radostné, akýsi tajný kód duše. Mal som prastarý písací stroj, počítače vtedy ešte neboli. Rád som sa prehŕňal v tej kope popísaných papierov. Nie že by som ich rád čítal, bavilo ma dopisovať a prepisovať ich. Donekonečna. Bol som posadnutý tým karnevalom bláznivých postavičiek v krátkych textoch, ktoré sa niekedy viac podobali na poéziu, inokedy na prózu. Samozrejme, kvalitou stále nezodpovedali ani jednému ani druhému, ale o to mi nešlo. Rozhodujúci bol pre mňa „úlet“. Každý normálny človek by tú hŕbu zbytočných nezmyslov už dávno hodil do koša, zamyslel by sa nad tým, že asi nemá talent a bude si musieť nájsť nejakú inú zábavu, ale ja som nebol normálny a nevzdal som sa. Nič iné ma nebavilo, teda okrem vysedávania v kaviarni U Michala a čítania. Z českého undergroundového magazínu Vokno som veľa pochytil o modernom umení. Možno som bol už vtedy dadaistom a pracoval som s textovým odpadom. Poďme k veci. Vzťahy medzi postavičkami začali byť výraznejšie. Od tej chvíle mi už „úlet“ nestačil a chcel som to celé nejako uzemniť. Prišiel svieži recesistický nápad upraviť tie texty do podoby novinových článkov a spraviť hlavné postavy z Andyho Turana, Jana Litváka a seba pod zjednocujúcim názvom Barbarská generácia. Tak sa do Spitého imidžu dostal aj Manifest Barbarskej generácie, ako ďalšia z parodických ponášok na literárne žánre. Vtedy mi už bolo jasné, že budem parodovať dennú tlač. Aby som lepšie preskúmal čo vlastne parodujem, musel som trochu pričuchnúť k novinárčine, aj keď len svojím výstredným „barbarským“ spôsobom. Jano Litvák mi pomohol získať v Kultúrnom živote stálu rubriku, ktorú som nazval Prešporské omrvinky a mohol som do nej každý týždeň písať čo sa mi len zachcelo. Všetky tieto texty sa neskôr v upravenej podobe dostali do Spitého imidžu - a skutočnosť (reálne postavy, novinové články) začala usmerňovať sen (pôvodný hybridný textový odpad). Napätie medzi skutočným a neskutočným, možným a nemožným vlialo život do Spitého imidžu. K názvu mi dopomohla moja vtedajšia frajerka z Oxfordu, keď mi farbisto opisovala animovane-hraný seriál Spitting image, ktorý brutálne parodoval britskú aj zahraničnú politiku a práve vtedy bežal u nich v televízii. Moja kniha už bola hotová, len som hľadal ten správny názov. Toto sa mi okamžite zapáčilo. Spitting image znamená „vypľutý imidž“ a môj imidž bol vtedy vypľutý aj spitý, tak som ten výraz poslovenčil. Ale ešte stále to nebol „magazín pre dolných 10 000“ - v exkluzívnej novinovej úprave v štýle pochybného plátku z Divokého Západu. O to sa postaral Kali Kertész Bagala, ktorý moju paródiu na rodinné, partnerské, kamarátske, literárne a politické vzťahy nielen vydal, ale Spitý imidž bol aj jeho výtvarným debutom. Krstili sme ho v bratislavskom Artfore a pozvánka na krst bola pozvánkou na karneval, odporúčali sme vstup v karnevalových kostýmoch. Kali, Andy a ja sme mali rokokové kostýmy aj s bielymi parochňami z divadelnej požičovne. Spitý imidž sa páčil aj Egonovi Bondymu. Poslal Kalimu pohľadnicu s vyškerenou opicou a na druhú stranu napísal: „Spitý imidž je největší blbost jakou znám. Přečetl jsem ho třikrát.“
Potom, po päťročnej pauze, v roku 1998 ti vyšli knihy Sírius a Oddychovka, no a taktiež zborník Barbar(u)ská ruleta, ktorý máš na svedomí spolu s Robom Bielikom, Andy Turanom a Jankom Litvákom. Ako si spomínaš na to obdobie, ktoré tým knihám predchádzalo?
Spitý imidž ešte zachytáva to radostné obdobie smiechu, zábavy a nezodpovednosti, keď sme nemali nič iné na práci, len sa celé dni a noci poflakovať v bohémskej kaviarni U Michala a priľahlých bratislavských krčmách. Potom sa moja životná situácia trochu zmenila, musel som začať niečo robiť a postaviť sa na vlastné nohy, lebo dovtedy som býval striedavo v garsónke u Jana Litváka, v jednoizbovom byte s babičkou, alebo u rodičov. Prešiel som niekoľkými zašiváckymi robotami, lebo študovať sa mi nechcelo, ale nebol som ani veľmi na prácu. Po vylúčení z Lekárskej a Filozofickej fakulty som bol asistentom kamery v STV, knihovníkom v Technickej knižnici, podával som meracie prístroje pri skúmaní lámavosti betónu v rámci výskumu na Technickej univerzite, chvíľu som skúšal šťastie ako zametač ulíc, pouličný predavač vianočných kaprov, nočný strážnik v bratislavskej nóbl reštaurácii Rybársky cech a vypracoval som sa až na kuriča v Dopravnom podniku. Tam ma zastihlo vydanie Spitého imidžu. Zrazu som bol autor a chcel som skúsiť aj niečo intelektuálnejšie. Išiel som sa opýtať do denníka Smena, či by tam niečo pre mňa nemali. Na moje veľké prekvapenie poznali Spitý imidž a na druhý deň som nastúpil ako redaktor na oddelenie kultúry. Jano bol vtedy v Nemecku alebo v Indii. Andy začal prispievať do Smeny a písal tak zaujímavo, že o niekoľko týždňov sme už boli kolegovia na oddelení kultúry. A zábava pokračovala. Keď Smenu zrušili, naše cesty sa dočasne rozišli. Našiel som si privát a nastúpil som do denníka Práca, tiež na oddelenie kultúry. Písal som o literatúre, hudbe a výtvarnom umení a vysielali ma na výstavy a koncerty do Budapešti a do Prahy, neskôr na reportážnu cestu do Sýrie, Jordánska, Izraela a Turecka. Bol to celkom dobrý život. Mal som stálu priateľku, ktorá študovala v Budapešti politológiu a stretávali sme sa na mojom priváte. V Práci som viedol literárnu dielňu mladých autorov (nazval som ju Archa snívavcov), pre spoluprácu sa nadchol aj Kali Kertész Bagala, pripravili sme pre mladých autorov literárnu súťaž, ktorá vyvrcholila vyhlásením víťazov v denníku Práca v prítomnosti šéfredaktora a redaktorov, ktorí sa striedali v zasadačke. Kali odovzdal ceny víťazom a ja som mal pripraviť do tlače knihu s ich prácami, ktorú by Kali vydal. To sa mi nepodarilo a aspoň touto cestou sa víťaznej autorke a autorom ospravedlňujem. Príčinou bolo, že sa mi začal prudko meniť život. Mal som priveľa aktivít. V Divadle Andreja Bagara v Nitre premiérovali „rockovú operetu“ na námety J. N. Nestroya - Povraz s jedným koncom s Michalom Dočolomanským v hlavnej úlohe, ku ktorej som napísal piesňové texty. V Práci bola jedna akcia za druhou, musel som stíhať festival Art Filmu v Trenčianskych Tepliciach, kde som robil rozhovory so zahraničnými filmármi a čakala ma novinárska cesta do Grécka, na ktorej som sa zoznámil s moderátorkou jedného bratislavského súkromného rádia, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou. O dva týždne po návrate z Grécka som sa k nej nasťahoval a dal som v Práci výpoveď. Tým som toto hektické obdobie uzavrel a nasledovalo moje obdobie „ticha“. K ničomu z Práce som sa už nechcel a ani nevedel vrátiť, žil som už úplne inak. Do roka mi vyšli tri knihy, ktoré si spomínal. Oddychovka, zborník Barbarskej generácie Barbar(u)ská ruleta a Sírius. Toto všetko im predchádzalo a nejakým spôsobom sa to do nich prevtelilo.
Každá z tých kníh je iná a navyše aj každá vyšla v inom vydavateľstve. Bol to zámer?
Bola to len šťastná zhoda okolností. Nie každý vydavateľ má vždy zmysel pre experimenty. Aby do toho išiel, musí byť sám v „experimentálnom rozpoložení“ či už vo svojom živote, alebo vo svojej tvorbe. Inak by tomu ani nemusel rozumieť. Je to tak preto, lebo literárny experiment na Slovensku nemá tradíciu. V roku 1998 sme vedeli len niečo približné o polozabudnutom Milanovi Adamčiakovi a jeho vizuálnej poézii, Peter Macsovszky mal už za sebou šesť experimentálnych kníh, ale veľa ľudí mu nerozumelo, Peter Šulej mal vonku svoju kyberpunkovú „Prvú trilógiu“ a poviedkové sci-fi úspechy a Michal Habaj si po zbierke 80-967760-4-5 nachádzal svoj experimentálny štýl, podobne Andrej Hablák. To boli v tých časoch všetci experimentátori. Oslovil som vydavateľov Petra Šuleja a Ruda Juroleka v tej správnej chvíli, keď mali chuť vydať niečo netradičné, tak vyšla Oddychovka a Sírius. S Barbarmi sme sa v tom čase stretávali v bratislavskej kaviarni Bakchus, lebo náš dávny hlavný stan, kaviareň U Michala, zrušili, sprivatizovali, prerobili a dnes je z nej úplne iný podnik. V kaviarni Bakchus sme sa stretávali tiež s vydavateľom Roba Bielika - Petrom Chalupom a spisovateľkou Denisou Fulmekovou, ktorá bola vtedy šéfredaktorkou ezoterického časopisu Orientácia. Zborník Barbar(u)ská ruleta vznikol z iniciatívy Jana Litváka, ktorý s Robom Bielikom vymyslel celú koncepciu a Robo tú knihu aj ilustroval. Jano oslovil Alexandra Halvoníka a on súhlasil s vydaním. Zodpovednou redaktorkou bola Viera Prokešová. Barbar(u)skú ruletu vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, kamenné vydavateľstvo, čo bol tak trochu paradox ale aj dosť veľká odvaha, lebo ten zborník bol napriek tradičnej tvrdej väzbe dosť netradičný. Robo patril medzi Barbarov už v „michalských“ časoch, rovnako aj Ivan Kolenič, ktorý sa však v priebehu zostavovania Barbar(u)skej rulety rozhodol ísť vlastnou sólo cestou. Jožo Urban medzi Barbarov nikdy nepatril, čo sa často nesprávne uvádza. O čom bola moja Oddychovka a Sírius a prečo bol môj príspevok v Barbar(u)skej rulete taký aký bol? Ak dovolíš, vrátim sa do „hektického“ obdobia v denníku Práca. Zrejme to množstvo textov, s ktorými som ako redaktor vtedy prichádzal do styku, ma priviedlo na myšlienku vypúšťania, uberania a oslobodzovania kníh od slov. Spitý imidž bol slovami prehustený, hoci tiež v istom zmysle koketoval s prienikom prázdnoty medzi texty, lebo niektoré novinové články sú v ňom „vycenzurované“ - teda prázdne, nedostali sa do knihy pre príliš „šokujúci obsah“. V denníku Práca som sa už začal vážne zaoberať konceptom knihy s jedným, alebo len niekoľkými nápadmi, v ktorých by médiom neboli slová ale priestor, teda prázdnota, alebo inými slovami čistý nepopísaný papier. Tu sa začal rodiť môj záujem o minimalizmus. Vychádzal som z toho, že aj po prečítaní 600 stranového románu nám zostane iba dojem, slabší alebo silnejší, ktorý postupne vyprcháva. Chcel som robiť knihy, sústredené len na tento výsledný pocit, ktoré by boli prečítateľné za niekoľko minút, aby som čitateľky a čitateľov nepripravoval o čas, ale zážitok z mojich „antitextov“ by bol výrazný a čo najtrvalejší. V niektorých mojich opusoch (Ticho, Primitív, Energy) nečíslujem strany. Nielen kvôli slobode a uvoľnenosti. Naznačujem tým, že v nich nie sú dôležité detaily, ale celok, výsledný tvar. To platí pre všetky moje knihy, ale v týchto dielach som to zdôraznil. Týmto dôrazom na celok, jeho intenzitu a uvoľnenosť som sa veľmi vzdialil od tradičného poňatia literatúry a najvýstižnejšie pomenovanie pre moje knižné objekty môže byť „antiknihy“ alebo „neliterárne artefakty“. V Oddychovke som sa v istom zmysle vrátil k Spitému imidžu a cielene som použil techniku textového odpadu, písaného rukou - stred knihy tvorí akási čierna diera, ktorá vznikla takýmto spôsobom (kritik Patrik Oriešek ju výstižne nazval „prznením bielych strán“), vystupuje z nej prázdnota a jediný zvuk: mmmmmmmmm, ktorý prechádza celou knihou. Oddychovkou som nadviazal na dadaistickú tradíciu a zdôraznil som to v niekoľkých vtedajších denníkoch, v ktorých som knihu obhajoval. Nemecký dadaista Kurt Schwitters je dôležitou postavou v mytológii Oddychovky, rovnako ako Pepek Námorník. Vlastne je to veľmi zábavná knižka, ktorá učí ľudí nudiť sa a oddychovať. Sírius bol ešte experimentálnejší. Nerozišiel som sa v ňom len s tradíciou, ale možno aj s ľudskosťou. Obsahovo je to akési „zasvätenie“, vstup do temných oblastí duše, mystická smrť a únik vedomia - smerom ku hviezde Sírius. Formálne je syntax už totálne rozbitá, na stranách visia rukou písané slovné zdrapy, ktoré sa striedajú v rýchlom slede a nemajú už zmysel ani logiku. Časť takéhoto textu ešte vnímame, časť je už za hranicami nášho vnímania aj pochopenia. Asi tri roky po vyjdení môjho Síria som si vypočul rovnomennú skladbu (na pomedzí recitatívu a opery s basklarinetom, trúbkou a elektronikou) od Karlheinza Stockhausena a bol som spokojný, v niečom to bolo podobné. Môj Sírius nebol márny, nepoznám radikálnejší spôsob rozlúčky s literatúrou v slovenskej literatúre. Úplný prechod k antiliteratúre nastal v zborníku Barbar(u)ská ruleta. Publikoval som v ňom 22 prázdnych strán s názvom Ticho.
A čo sa dialo potom? Ďalšia nová kniha s názvom Primitív uzrela svetlo sveta až v roku 2007, po deväťročnej pauze. A opäť v inom vydavateľstve.
Čo sa dialo potom? Narazil som na tvrdé nepochopenie. Andy Turan ma chápal iba čiastočne, hoci aj on bol z neznámych príčin presvedčený, že vo mne drieme tradičný autor a že ho musím v sebe len „objaviť“. Mojou najhlbšou podstatou je hľadanie nových ciest, ani trochu sa netúžim zaradiť do prúdu tradičnej slovenskej literatúry. Všetky moje knihy boli experimentálne, vrátane Spitého imidžu. Ale nemyslím si, že experiment je niečo viac ako tradícia, je to len iná cesta. Najviac rozumel mojím snahám Robo Bielik, ktorý robil aj obálku na Síria. Je nielen básnik a prozaik, ale aj výtvarník, ktorý učí maľbu na vysokej škole a asi najlepšie z Barbarov pozná moderné trendy v umení. Hoci napríklad hovoriť dnes na Západe o postdadaizme ako o modernom smere by bolo trochu smiešne, tam to už dávno patrí do inventáru „klasiky“. Sírius nie je dadaistický a vlastne ani sám neviem kam ho zaradiť, najskôr asi k abstraktnému expresionizmu - zatočil som v ňom so slovami podobne ako Pollock s farbami. Z reakcií som mal dlhodobú depresiu. Zvíťazil vo mne pocit dezilúzie a úplnej zbytočnosti o niečo sa ďalej snažiť. Myslel som si, že to aj tak vôbec nikoho nezaujíma a stiahol som sa do seba - pred kamarátmi aj pred celým svetom. O literatúre ani o umení som už nechcel ani počuť a myslel som si, že som s tým už navždy skončil. A zamestnal som sa v starobinci. Ale bola to veľmi ťažká práca a nemal som na to, tak som to po mesiaci vzdal. Potom som mal ešte možnosť robiť redaktora na oddelení kultúry v denníku Národná obroda, ale hneď v prvý deň som zistil, že už nie som novinár. Už ma to nebavilo. Skúsil som brigádnicky odpisovať plyn na bratislavskom sídlisku, kde sme so ženou bývali, ale nazerať ľuďom do záchodov (kde sú plynové hodiny) nie je vôbec nič príjemné. Potom som bol už len doma a venčil som okolo činžiaku psa. Trvalo to dlho, kým som znova dostal chuť niečo vymýšľať. Čiastočne som sa vrátil k písaniu a redigovaniu, keď ma jedna známa presvedčila, aby som pre jej vydavateľstvo pripravil do tlače knihu katolíckeho kňaza Jána Sucháňa. Súhlasil som a v roku 2005 vyšiel jeho Pútnik. Už v roku 2004, keď sme sa so ženou dočasne presťahovali na chatu v Senci, som začal pod vplyvom raperov skladať paródiu na básnických veršotepcov, ktorú som pomenoval Primitív. Celá kniha je rýmovaná na jeden rým a vyznieva veľmi euforicky. Pod viazanou formou prebubláva chaos ezoteriky a kresťanstva. Knihu vydal Peter Chalupa, s ktorým sme kedysi chodili do kaviarne Bakchus.
Keď si dokončil ENERGY a oslovil si niekoľkých vydavateľov, mal si pôvodne v úmysle vydať ju ako normálnu knihu?
Energy som dokončoval najdlhšie zo všetkých svojich kníh, až štrnásť rokov. Začal som na nej robiť v roku 1998, krátko po tom, ako vyšlo Ticho v Barbar(u)skej rulete. Ticho bolo mojím odrazovým mostíkom k Energy, lebo dramaticky zmenilo môj pohľad na slovo ako jediný možný nosič estetickej informácie a začal som si viac všímať podklad, plochu a priestor. Energy by bez Ticha nebola možná, vyviera z Ticha, preto sa pri ňom na chvíľu pristavím. Tento môj opus môžeme vnímať v niekoľkých rovinách. Ako umelecké stvárnenie budhistickej nirvány, alebo najvyššej duchovnej realizácie. Ďalej ako „literárnu“ podobu experimentu amerického skladateľa Johna Cagea. Jeho skladba 4:33 bola o neprítomnosti hudby, moje Ticho bolo o neprítomnosti slov. Ďalšia možná interpretácia je literárna v pravom slova zmysle. Americký minimalista Aram Saroyan (syn slávneho Williama Saroyana) sa na prelome 60-70tych rokov zaoberal jednoslovnými básňami. Jediné slovo (niekedy zámerne v gramaticky nesprávnom tvare) bolo názvom aj básňou na ploche jednej stránky. Moje Ticho bolo vlastne jediným slovom na ploche 22 strán (tu je odkaz na 22 archetypov tarotu), ale pretože pod slovom Ticho bolo v zátvorke napísané „úryvok“, rozširuje sa tým plocha 22 strán donekonečna. Chcel som tým naznačiť, že všetky prázdne strany na celom svete sú súčasťou mojej jednoslovnej básne Ticho. Pod vplyvom týchto úvah som začal pracovať s priestorom, ktorý je významotvorným médiom v Energy. „Energy je príbeh jednej vety, ktorá prechádza dejinami“, ako sa o nej pekne vyjadril Andy Turan. Moja veta má v slovenčine sedem slov. Túto vetu som si zapamätal zo sna a zapísal som si ju hneď po prebudení. Dostala sa mi do podvedomia zrejme pod dojmom Magrittových obrazov. Bolo to v auguste v roku 1998 a v Bratislave bol práve v tom čase Medzinárodný kongres básnikov. Išiel som na kongres so svojou vetou a dával som ju prekladať do rôznych svetových jazykov. Ani som si neuvedomoval prečo to robím, možno som chcel iba nejako zaujať pozornosť tých medzinárodných básnikov. Tak som získal veľa exotických prekladov, napríklad do čínštiny, perzštiny, bengálčiny, mongolčiny, japončiny, kórejčiny, hebrejčiny, arabčiny, islandčiny, dánčiny, rumunčiny atď. Nakoniec som sa rozhodol, že by tých prekladov malo byť 24, aby ich počet zodpovedal dvadsiatim štyrom hodinám ľudského času - striedaniu dňa a noci. Preto je v mojej knihe dominantný priestor čierno-bielej plochy. Trvalo mi šesť rokov, kým som zohnal všetky preklady (na Slovensku, v Grécku, Chorvátsku a Holandsku). Potom som postupoval už podľa svojich osvedčených postupov, pretože Energy je vlastne vrcholom pyramídy mojich doterajších experimentálnych snáh. Je písaná rukou (náznaky tejto metódy sa objavili už v Spitom imidži, ďalej v Oddychovke a veľmi výrazne v Síriovi), využil som metódu chýb, omylov, náhody, textového odpadu (tak ako vo všetkých troch už spomínaných knihách) a priestoru (Ticho). Celá kniha je len o jednej vete, rovnako ako Primitív je len o jednom rýme. Hermetickou symbolikou som sa zaoberal už v Síriovi, aj keď len náhodne, v Energy som túto symboliku využil celkom zámerne - symboly sú tu míľnikmi na ceste za duchovným cieľom. V istom zmysle je to iniciačná kniha, ale rozlúsknuť jej tajomstvo nie je ľahké. Prezradím len toľko, že súvisí so staroegyptským hieroglyfom pre hviezdu Sírius a opakovaným motívom pyramídy. Chcel som ju pôvodne vydať ako normálnu knihu, ale nepochodil som.
Aké boli reakcie vydavateľov na ENERGY?
Ich reakcie boli presne také isté ako všetkých mojich známych, ktorým som Energy poslal ešte v priebehu tvorby - záporné alebo žiadne (tie boli oveľa častejšie). Niektorí vydavatelia mi odpísali, že by to bol pre nich totálne stratový podnik a že by z toho nepredali ani päť kusov. Bol to asi nesprávny odhad, pretože na webe Kloaky si za päť mesiacov Energy stiahlo 415 ľudí, čo je celkom slušný počet. Ale reálne číslo je oveľa vyššie. Energy sa totiž dá prezerať aj v prehliadači Scribd a ten nezaznamenáva počet prezretí. Redaktor Kloaky Michal Rehúš mi povedal, že denne si Energy prezrie asi 10 ľudí, hlavne z Číny, Ruska, Škandinávie a USA. Jej výhodou je, že presahuje úzky rámec slovenčiny a v dvadsiatich štyroch jazykoch je medzinárodná. Medzi reakciami, ktoré mi prišli, keď som ešte robil na knihe, bolo napríklad obvinenie, že chcem iba šokovať intelektuálov, alebo upozornenie, že ma už dávno predbehli v 60-tych rokoch. A že robím radosť iba sebe, akoby experiment nebol pre iných, ale bola by to len nejaká intelektuálna autoerotika. Niektorí boli tvrdší. Dosť ma prekvapil názor: „Miešaš polievku krompáčom, ktorý by som radšej použil na kopanie jamy!“. Ďalší dobrodinec ma nazval „amatérskym grafikom na úrovni strednej školy“ a „väzňom vo vlastnom počítači“. A podľa ďalšieho sú to len „začiernené strany“. Výrazne mi pomohli: Denisa Fulmeková (doslova ma vytiahla z bahna depresie a trpezlivo so mnou robila rozhovor do Vlny o jednej z prvotných verzií Energy), Peter Macsovszky (venoval mi množstvo svojho času a mailov, aby ma inšpiroval k pozitívnym hodnotám, keď ma stále znova drvili negatívne reakcie a prestával som veriť, že sa to dá dotiahnuť do konca), Jaro Šrank (ktorý redigoval rozhovor vo Vlne), Michal Rehúš (ktorý ochotne prijal Energy do Kloaky, vybavil ISBN a vydavateľa - Literis) a Jakub Repický (ktorý vytvoril krásnu elektronickú verziu knihy a majstrovsky ju nainštaloval na webovú stránku Kloaky v dvoch prehliadačoch). Pekne sa o Energy vyjadril Robo Bielik, s ktorým som pred elektronickým vydaním konzultoval niekoľko otázok okolo obálky. On vtedy vnímal Energy „kdesi na pomedzí experimentálnej literatúry a výtvarného, konceptuálneho artefaktu“. Som vďačný Mile Haugovej za jej krásne slová. Pre ňu je Energy „ako neskoré zjavenie sa Mallarmého Knihy: ale to je inak lebo takéto knihy nemajú ani predchodcov ani pokračovateľov: sú ako chladná žiarivá hviezda o ktorej nevieme či práve vznikla alebo zanikla.“
Vizuálna poézia bola v obľube najmä v 60-tych rokoch 20. storočia, kedy sa jej venovali mnohí experimentálni básnici. Pred nimi tu však boli surrealisti a pred nimi dadaisti. A pred nimi barokoví básnici. Čiže vizuálna poézia má svoju dlhú históriu. Akí autori vizuálnej poézie ťa oslovili, prípadne ovplyvnili?
Je to iste moja chyba, ale okrem Milana Adamčiaka (jeho grafických partitúr) nepoznám žiadneho slovenského ani českého autora vizuálnej poézie. Nie som si istý, či je Energy len vizuálnou poéziou, možno je to skôr konceptuálna kniha, tak ako sa o nej vyjadril Robo Bielik. Obrazy v Energy sledujú príbeh, alebo presnejšie niekoľko paralelných príbehov, ktoré sa navzájom prelínajú. Sú čitateľné intuitívne, tak ako tarotové karty, ktorými sa zaoberám asi dvadsať rokov. Myslím si, že tarotové karty boli najsilnejšou inšpiráciou pre Energy. Veľkú úlohu v nej hrajú tiež reálne predmety, ako sú letenky, útržky vstupeniek atď. To som v žiadnej vizuálnej poézii nevidel a na ubuwebe som si nedávno prezrel asi 30 kníh vizuálnej poézie od 60-tych rokov dodnes. Sú si navzájom dosť podobné: niekedy sú viac výtvarné, inokedy viac slovesné, pripomínajú mi umenie pre umenie. Nič šokujúce, nič iné, nič výraznejšie. Mojou výhodou bolo asi to, že som z tohoto žánru nepoznal nič. Energy som neplánoval ani ako výtvarné umenie, ani ako literatúru, ale zaoberal som sa ňou ako vlastnoručne vyrobenou alchymistickou knihou, alebo povedané šamanistickou terminológiou, ako „knihou sily“ - názov Energy je vlastne synonymom knihy ako „silového predmetu“. Ak sa alchymistické knihy považujú za vizuálnu poéziu, potom ma najviac ovplyvnila Nemá kniha - Mutus Liber od francúzskeho alchymistu Altusa zo 17. storočia. Ale vôbec sa nebránim tomu, aby sme Energy nazývali vizuálnou poéziou.
Vzhľadom na to, že vizuálna poézia spája „zmyslové vlastnosti“ poézie a výtvarného umenia, neuvažoval si „riešiť“ ENERGY nielen ako knihu, ale aj ako súbor obrazov?
S virtuálnou podobou Energy som spokojný, je to prakticky univerzálne, dokonale prispôsobivé médium, virtuálny hologram, ktorý sa dá vďaka internetu posielať všade do sveta. Na Žilinskom literárnom festivale som už videl Energy premietnutú na veľkom filmovom plátne - a vyzerala výborne. Možno sa raz podarí vystaviť ju aj v galérii ako súbor veľkých obrazov v štýle Rothko. V uzavretom priestore výstavnej siene by vyzneli veľmi dobre, lebo spiritualita veľkých bielych a čiernych plôch má silný potenciál duchovného zážitku. Ale sú aj ďalšie možnosti. Navrhujem použiť obrazy z Energy ako potlač na tričká. Potešilo by ma, keby ich nejaký dídžej premietal počas dobre nadupanej drum´n´bass alebo techno párty len tak do priestoru, na ľudí, alebo na steny stanu, aby ľudia tancovali spolu s tými obrazmi. Tiež by dobre ukázali v kalendári, na bilboardoch popri diaľniciach, alebo na stenách, podlahe a strope nejakej internetovej kaviarne alebo undergroundového klubu. Prečo si tie obrazy už niekto nevytlačí a nepolepí nimi Bratislavu? Viem si ich predstaviť na známkach aj na bankovkách. A verím, že raz bude Energy visieť aj na ubuwebe. Nie sú to iba sny. Aj vydanie Energy v tlačenej knižnej podobe bolo ešte pred pol rokom nesplniteľným snom - a už stáva skutočnosťou.
20.01.2012 | Pero Le Kvet |
0